Ochrana biodiverzity v kontexte medzinárodnej spolupráce pri ochrane životného prostredia
Biologické zdroje poskytujú materiálny základ pre život človeka. Sú zdrojom potravy, poskytujú materiál pre predmety, ktoré človek každodenne používa a sú kľúčové pre udržanie mnohých odvetví ako je poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybárstvo, cestovný ruch, ako aj mnohé iné výrobné sektory. Prírodné ekosystémy majú tiež významné regulačné funkcie a to na všetkých úrovniach – od lokálnej až po globálnu. Rozvoj a postupná akcelerácia medzinárodnej spolupráce v oblasti ochrany biodiverzity preto veľmi úzko súvisí s prístupom ku a úbytkom jej jednotlivých zložiek alebo kvalitou ekosystémových funkcií a v neposlednom rade aj s ekonomickými a sociálnymi aspektmi súvisiacimi s ochranou biodiverzity.
Prvé iniciatívy na poli medzinárodnej spolupráce pri ochrane biologických zdrojov siahajú zhruba do polovice 19. storočia. V tomto období boli jedným z hlavných impulzov medzinárodnej spolupráce najmä snahy o prerozdelenie monopolov na využívanie týchto zdrojov. V prvom rade išlo o ochranu niektorých hospodársky významných druhov, ktoré sa v dôsledku neregulovaného lovu dostali až na hranicu vyhubenia. Druhým spoločným menovateľom týchto iniciatív bolo, že boli zamerané prevažne na druhy s výskytom na územiach mimo národnej jurisdikcie alebo na druhy migrujúce cez hranice viacerých štátov.
V nasledujúcich desaťročiach bolo podpísaných niekoľko medzinárodných zmlúv, ale najprudší nárast pokiaľ ide o ich počet, ale aj význam ako nástroja ochrany prírody (biologických zdrojov), nastal až začiatkom 60. rokov a najmä v 70. rokoch 20. storočia. Súviselo to hlavne s celkovým výrazným rozvojom medzinárodnej spolupráce v období po 2. svetovej vojne (vznik Organizácie Spojených národov a Európskych spoločenstiev), s postupným prehlbovaním environmentálnych problémov a s nárastom uvedomovania si týchto problémov obyvateľstvom a následne aj politikmi najmä v západných krajinách.
Medzinárodné právne nástroje v oblasti ochrany biodiverzity možno rozdeliť do troch skupín:
- Právne nástroje zamerané na ochranu jednotlivých druhov alebo skupín druhov (napr. medzinárodné zmluvy na ochranu sťahovavých vtákov) alebo na ochranu genetickej diverzity (napr. v kontexte ochrany genetických a rastlinných zdrojov pre výživu a poľnohospodárstvo)
- Právne nástroje regionálneho charakteru (napr. Dohovor o spolupráci pri ochrane a trvalom využívaní Dunaja, Dohovor o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť)
- Globálne dohovory prijaté v 70. – 90-tych rokoch 20. storočia (Dohovor o mokradiach majúcich medzinárodný význam predovšetkým ako biotopy vodného vtáctva, Washingtonský dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín, Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, Dohovor o ochrane sťahovavých druhov voľne žijúcich živočíchov, Dohovor o biologickej diverzite)
Osobitnú skupinu nástrojov v oblasti ochrany prírody a biodiverzity tvorí súbor pravidiel vytvorený a uplatňovaný členskými štátmi Európskeho spoločenstva, v súčasnosti štátmi Európskej únie (komunitárne právo). Napríklad ide o smernicu o vtákoch a smernicu o biotopoch, ktoré predstavujú základ pre vytvorenie sústavy Natura 2000.
Okrem medzinárodných právnych nástrojov existuje veľký počet medzinárodných vládnych aj mimovládnych programov a iniciatív, ktoré napomáhajú pri implementácii vyššie uvedených dohovorov a ochrane biodiverzity na všetkých úrovniach. Ide napr. o Program UNESCO Človek a biosféra (UNESCO Man and the Biosphere Programme), Diplom Rady Európy pre chránené územia (European Diploma for Protected Areas). Ďalej aj sieť EMERALD, t.j. územia osobitného záujmu ochrany prírody (Areas of Special Conservaton Interest – ASCIs), ktorej budovanie iniciovala Rada Európy v rámci uplatňovania Bernského dohovoru.
