Najvýraznejšou črtou Dohovoru o ochrane svetového dedičstva podpísaného v r. 1972 je skutočnosť, že spája v jednom dokumente koncepty ochrany prírody a zachovania kultúrnych pamiatok. Dohovor rešpektuje spôsob, akým sa ľudia a príroda navzájom ovplyvňujú a nevyhnutnú potrebu zachovania tejto rovnováhy. Do dnešného dňa k dohovoru pristúpilo 193 krajín a do Zoznamu svetového dedičstva je momentálne zapísaných 1 121 lokalít zo 167 členských krajín (z toho 869 kultúrnych, 216 prírodných a 39 zmiešaných).

Dohovor má päť strategických cieľov, tzv. „Five Cs“

  1. Dôveryhodnosť (Credibility)
  2. Ochrana (Conservation)
  3. Budovanie kapacít (Capacity-building)
  4. Komunikácia (Communication)
  5. Komunity (Communities)

Viac infomrácií: Budapest Declaration (2002), The „fifth C“ (2007)

Podpis: 1972 v Paríži
Platnosť pre SR: 15.2.1991
Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí 159/1991 Zb. o prijatí Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva stiahni [pdf]
Depozitár: Generálny riaditeľ UNESCO
Web: https://whc.unesco.org/en/convention/

Orgány Dohovoru:
Centrálou a zároveň koordinátorom všetkých záležitostí týkajúcich sa svetového dedičstva v rámci UNESCO (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization), v preklade Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru,  je  Centrum pre svetové dedičstvo so sídlom v Paríži. Výkonným orgánom je medzivládny Výbor pre svetové dedičstvo. Poradným orgánom pre záležitosti prírodného svetového dedičstva je IUCN (International Union for Conservation of Nature), v preklade Medzinárodná únia pre ochranu prírody.

Čo dohovor zahŕňa

Dohovor definuje druh prírodnej alebo kultúrnej lokality, o ktorých možno uvažovať ako o lokalitách zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva World Heritage List.

Stanovuje povinnosti zmluvných strán čo sa týka identifikácie potenciálnych lokalít a úlohu pri ich ochrane a zachovávaní. Podpísaním dohovoru sa každá krajina zaväzuje ochraňovať nielen lokality svetového dedičstva situované na jej území, ale ochraňovať aj svoje národné dedičstvo. Zmluvné strany sú povzbudzované zahŕňať ochranu kultúrneho a prírodného dedičstva do regionálnych plánovacích programov, zabezpečiť personál a služby lokalitách, uskutočňovať vedecký a technicko-ochranárskych výskum a prijímať opatrenia, ktoré zabezpečia tomuto dedičstvu funkciu každodenného života komunity.

Takisto vysvetľuje, akým spôsobom môže byť využívaný a manažovaný Fond na ochranu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva World Heritage Fund, ako aj podmienky, za ktorých môže byť medzinárodná asistencia poskytnutá.

Zároveň dohovor vymedzuje povinnosť zmluvných strán pravidelne zasielať Výboru pre svetové dedičstvo správu o stave zachovania lokalít svetového dedičstva. Tieto správy sú zásadné pre prácu Výboru pre svetové dedičstvo, pretože mu umožňujú hodnotiť podmienky, v akých sa lokality nachádzajú, rozhodovať o špecifických potrebách a riešiť aktuálne problémy.

Takisto povzbudzuje zmluvné strany, aby posilňovali povedomie verejnosti o význame lokalít svetového dedičstva a posilňovali ich ochranu prostredníctvom výchovných a informačných programov.

História

Myšlienka vytvoriť medzinárodné hnutie na ochranu dedičstva vznikla po 1. svetovej vojne. Dohovor z r. 1972 týkajúci sa ochrany svetového kultúrneho a prírodného dedičstva Convention concerning the Protection of the World Cultural and Natural Heritage  vznikol zlúčením dvoch samostatných hnutí: prvý bol zameraný na zachovanie kultúrnych pamiatok, druhý sa zaoberal ochranou prírody.

Prepojenie ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva

Myšlienka skombinovať ochranu kultúrnych lokalít s prírodnými prišla zo Spojených štátov amerických. Konferencia v Bielom dome vo Washingtone v r. 1965 požadovala vytvorenie Fondu svetového dedičstva, ktorý by podporoval medzinárodnú spoluprácu v oblasti ochrany mimoriadnych svetových prírodných lokalít a lokalít s výnimočnou scenériou, ako aj historických lokalít pre súčasnosť a budúcnosť celej svetovej občianskej spoločnosti. V r. 1968 Medzinárodná únia pre ochranu prírody (IUCN) vypracovala podobné návrhy pre svojich členov. Tieto návrhy prezentovala v r. 1972 na konferencii Organizácie Spojených národov o životnom prostredí človeka v Štokholme.

Nakoniec bol všetkými zúčastnenými stranami prijatý jediný text. Dohovor týkajúci sa ochrany svetového kultúrneho a prírodného dedičstva bol prijatý Generálnou konferenciou UNESCO dňa 16. novembra 1972.

Tá istá Generálna konferencia prijala dňa 16. novembra 1972 odporúčanie týkajúce sa ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva na národnej úrovni Recommendation concerning the Protection, at National Level, of the Cultural and Natural Heritage.

Berúc do úvahy dedičstvo, ako kultúrne, tak aj prírodné, dohovor nám pripomína spôsoby, akými sa ľudia a príroda navzájom ovplyvňujú a nevyhnutnú potrebu chrániť rovnováhu medzi nimi.

Prínosy ratifikácie dohovoru

Hlavným prínosom ratifikácie Dohovoru o ochrane svetového dedičstva je príslušnosť k medzinárodnej komunite, ktorá si uvedomuje a stará sa o celosvetovo významné lokality a pamiatky, ktoré predstavujú výnimočné príklady kultúrnej diverzity a prírodného bohatstva.

Zmluvné strany dohovoru spojením svojich rúk, aby chránili a opatrovali svetové prírodné a kultúrne dedičstvo, vyjadrujú prísľub zachovania nášho spoločného dedičstva pre budúce generácie.

Prestíž, ktorá vyplýva z toho, že krajina je zmluvnou stranou dohovoru a má lokality/pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva (World Heritage List ) často slúži ako katalyzátor zvýšenia povedomia o zachovaní dedičstva.

Kľúčovým prínosom ratifikácie, predovšetkým pre rozvojové krajiny, je prístup do Fondu svetového dedičstva (World Heritage Fund).  Každý rok je k dispozícii okolo 4 mil. amerických dolárov ako asistenčný príspevok zmluvným krajinám na identifikáciu, ochranu a propagáciu lokalít svetového dedičstva. Dostupná je aj mimoriadna pomoc na riešenie urgentných záležitostí, ako oprava poškodení spôsobených ľuďmi alebo prírodnými pohromami. V prípade lokalít zapísaných v Zozname svetového dedičstva v ohrození (List of World Heritage in Danger) sú pozornosť a finančné zdroje národnej aj medzinárodnej komunity zamerané na potreby zachovania týchto mimoriadne ohrozených lokalít/pamiatok.

V súčasnosti je koncept svetového dedičstva pochopený tak dobre, že lokality alebo pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva sú magnetom pre medzinárodnú spoluprácu a môžu preto dostávať finančnú asistenciu na projekty ochrany dedičstva z rôznych zdrojov.

Lokality alebo pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva takisto profitujú z vypracovania zo spracovania a implementácie komplexných manažmentových plánov, ktoré stanovujú adekvátne ochranné opatrenia a monitorovacie mechanizmy. Na ich podporu poskytujú experti technický tréning lokálnemu tímu, ktorý manažuje lokalitu.

A nakoniec zapísanie lokality do Zoznamu svetového dedičstva prináša zvyšovanie povedomia verejnosti o lokalite a jej mimoriadnych hodnotách. Zároveň sa zintenzívňujú aj aktivity týkajúce sa rozvoja cestovného ruchu v lokalite. Keď sú všetky tieto záležitosti dobre naplánované a organizované rešpektujúc udržateľné princípy turizmu, môžu priniesť dôležité finančné prostriedky do lokality a aj do miestnej ekonomiky.

Lokality svetového prírodného dedičstva na Slovensku

Za svetové prírodné dedičstvo sa podľa Článku 2 dohovoru považujú:

  • prírodné javy tvorené fyzickými a biologickými útvarmi alebo skupinami takýchto útvarov, ktoré majú výnimočnú svetovú hodnotu z estetického alebo vedeckého hľadiska
  • geologické a fyziografické útvary a presne vymedzené oblasti, ktoré tvoria mesto prirodzeného výskytu ohrozených druhov živočíchov a rastlín výnimočnej svetovej hodnoty z hľadiska vedy alebo starostlivosti o zachovanie prírody
  • prírodné lokality alebo presne vymedzené prírodné oblasti z hľadiska vedy, starostlivosti o zachovanie prírody alebo prírodnej krásy

Na Slovenku je v Zozname svetového dedičstva momentálne zapísaných sedem kultúrnych pamiatok a prírodných lokalít svetového dedičstva. Z toho päť predstavujú kultúrne pamiatky (Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, Historické jadro mesta Bardejov, Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia, Rezervácia ľudovej architektúry Vlkolinec) a dve sú prírodné lokality, a to Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu a Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy.

Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu

Podzemné bohatstvo Slovenska

Slovensko ponúka svojím návštevníkom jedinečnú krásu unikátnych umeleckých diel stvárnených tým najtalentovanejším majstrom aký kedy existoval – prírodou. Nádherné výstavné siene tajuplných a dych vyrážajúcich pestro zdobených skvostov sa nachádzajú priamo na miestach ich vzniku, pod povrchom tejto malebnej krajiny. Málokde sa vyskytuje také výnimočné množstvo rozmanitých krasových útvarov ako na Slovensku. Nachádza sa tu vyše 7 000 známych jaskýň, z ktorých je v súčasnosti 17 sprístupnených turistickej verejnosti. Tie najvýznamnejšie a najcennejšie sú zapísané v Zozname svetového dedičstva. Ide o lokalitu svetového dedičstva Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu, ktoré boli medzi svetové prírodné unikáty zaradené v roku 1995. Z viac než 1 000 doteraz známych jaskýň a priepastí Slovenského krasu bolo vybraných a úspešne zapísaných 12 jaskýň. Z nich 6 predstavuje reprezentatívnu vzorku jaskýň, ktoré sú prístupné aj verejnosti. V roku 2000 sa pridala Dobšinská ľadová jaskyňa.

Na svete existuje len málo sprístupnených aragonitových jaskýň. Jednou z nich sa pýši aj Slovensko. Mimoriadne vysokú vedeckú a estetickú hodnotu má Ochtinská aragonitová jaskyňa, ktorá je jediná svojho druhu v Európe. Nachádza sa v podzemí Revúckej vrchoviny na severnom úbočí vrchu Hrádok, asi 26 km od mesta Rožňava. Predstavuje unikátny prírodný fenomén, ktorý je výnimočný rôznorodosťou, bohatosťou a krásou aragonitovej výzdoby. Jej podzemné priestory, sprístupnené v dĺžke približne 300 m, sú zdobené kryštálmi aragonitu sformovanými miestami tak, že pripomínajú krehké koraly a elegantné morské sasanky vznášajúce sa na klenbách jaskyne. Vek najstarších častí aragonitovej výzdoby sa odhaduje až na neuveriteľných 138-tisíc rokov. Dlhými tisícročiami vytváraná ohromujúca kamenná krása dnes návštevníkom prináša rozprávkový zážitok.

http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/12-ochtinska-aragonitova-jaskyna

Domica je najväčšou známou jaskyňou Slovenského krasu, jedného z najrozľahlejších krasových území v strednej Európe. Nachádza sa na slovensko-maďarskom pohraničí, asi 25 km od mesta Rožňava. Jej útroby, vyhĺbené stáročným pôsobením vody riečky Styx a Domického potoka, obývali ľudia už pred 35-tisíc rokmi. Okrem krásnej a bohatej sintrovej výplne, typických štítov, bubnov a pôsobivých kaskádových vodopádov, môžu návštevníci v prípade dostatočného prítoku vody zažiť aj veľmi atraktívnu plavbu na loďkách po riečke Styx.

http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/7-domica

Gombasecká jaskyňa sa nachádza na úpätí Silickej planiny, približne 10 km od mesta Rožňava. Skladá sa z dvoch poschodí, ktoré vyhĺbil so svojimi prítokmi Čierny potok. Podzemný chrám dlhý 1 525 m vyniká neobvyklou sintrovou výzdobou v podobe unikátnych tenkých trubicových  stalaktitových útvarov. Na niektorých miestach dosahujú dĺžku až 3 m a vyskytujú sa v takom množstve, že pripomínajú nádherný kamenný dážď.

http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/9-gombasecka-jaskyna

Jasovská jaskyňa sa rozprestiera na okraji obce Jasov v Medzevskej pahorkatine, v západnej časti Košickej kotliny. Siene, dómy, kamenné vodopády a chodby s bohatou sintrovou výzdobou bielej, šedohnedej a hnedočervenej farby vyhĺbili vody z potoka Bodva. Vďaka 90-98 % vlhkosti sa v jej priestoroch uskutočňujú ozdravné speleoklimatické pobyty.

http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/11-jasovska-jaskyna

Krásnohorská jaskyňa, nachádzajúca sa na severnom okraji Silickej planiny, je prístupná len so sprievodom speleológa. Jej ojedinelý unikát, monumentálny stĺp – Kvapeľ rožňavských jaskyniarov, patrí s výškou 34 m a priemerom základne 12 m medzi najväčšie sintrové útvary na svete.

http://krasnohorska-jaskyna.eu/

Dobšinská ľadová jaskyňa je jedna z najhodnotnejších zaľadnených jaskýň sveta. Leží v nadmorskej výške 969 m n. m., približne 20 km od obce Dobšiná v Spišsko-gemerskom krase, na území národného parku Slovenský raj. Monumentálna ľadová výplň, tvorená viac ako 110 000 m3 ľadu, má miestami hrúbku až 25 metrov a zaberá neuveriteľných takmer 10 000 m2. Hlavnú časť jaskyne predstavuje obrovská dutina klesajúca od povrchového otvoru do hĺbky až 70 m. Tento obrovský podzemný ľadovec poskytuje návštevníkom na obdiv okrem podlahového ľadu aj nádherné ľadové stĺpy, kúzelné ľadopády a stalagmity. Teplota vzduchu v spodných častiach jaskyne zostáva celý rok pod bodom mrazu. Jaskyňa je súčasťou rozsiahleho Dobšinsko-stratenského jaskynného systému s celkovou dĺžkou 23 905 m.

http://www.ssj.sk/sk/jaskyna/6-dobsinska-ladova-jaskyna

To to sú výnimočné slovenské jaskyne – nádherné prírodné unikáty, miesta zahalené neúprosnou tmou, kde lúče svetla umožňujú návštevníkom objavovať tajuplné krásy podzemia a neobyčajné umenie prírody.

Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy

O ich zápise tejto lokality rozhodol Výbor pre svetové dedičstvo dňa 28. júna 2007 na svojom zasadnutí v novozélandskom meste Christchurch. Lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva najprv ako bilaterálna, slovensko-ukrajinská pod názvom Karpatské bukové pralesy. Pozostávala z desiatich samostatných komponentov. Z nich štyri sa nachádzajú na území Slovenska (Stužica-Bukovské vrchy, Havešová, Rožok a Vihorlat), ďalších šesť v susednej Ukrajine (Čornohora, Kuzyj-Tribušany, Maramoroš, Stužica-Užok, Svidovec, Uhoľka-Široký luh). V roku 2011 bola lokalita rozšírená o ďalších päť komponentov v Nemecku (Jasmund, Serrahn, Grumsin, Hainich a Kellerwald), stala sa trilaterálnou a začala figurovať pod názvom Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka. Ďalšie rozšírenie lokality prišlo v roku 2017, kedy sa k trom existujúcim partnerom pripojilo ďalších 9 nových krajín (Albánsko, Belgicko, Bulharsko, Chorvátsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Španielsko, Taliansko). V súčasnosti je v tejto multilaterálnej lokalite zainteresovaných 12 partnerov a je tvorená 78 komponentmi.

Z desiatich kritérií výberu lokalít vhodných pre zápis do Zoznamu svetového dedičstva boli v prípade Karpatských bukových pralesov rozhodujúce prebiehajúce ekologické a biologické procesy v evolúcii a vývoji terestrických ekosystémov a rastlinných a živočíšnych spoločenstiev. Karpatské bukové pralesy sú príkladom nenarušených rovnorodých bukových pralesov temperátnej zóny, obsahujú najkomplexnejšie ukážky ich rozmanitosti v závislosti od podmienok prostredia a ilustrujú unikátnu konkurenčnú stratégiu buka, ktorá v optimálnych prírodných podmienkach spočíva vo vytváraní monodominantných porastov počas celého vývojového cyklu pralesa. Zároveň obsahujú globálne významnú prírodnú genetickú banku buka lesného, ako aj množstvo sprievodných druhov závislých na týchto lesných biotopoch. Sú tiež jedinečným príkladom vývoja suchozemských ekosystémov a spoločenstiev v holocéne – po poslednej dobe ľadovej.

Stužica– Bukovské vrchy

Rozprestiera sa v Bukovských vrchoch pozdĺž štátnej hranice s Poľskom od jej styku s Ukrajinou na kóte Kremenec až po pramennú oblasť riečky Udava. Má veľké výškové rozpätie od cca 450 do 1 221 m n.m. Súčasťou územia tejto sublokality sú okrem národnej prírodnej rezervácie Stužica aj prírodné rezervácie Borsukov vrch, Jarabá skala, Pľaša, Šípková a Udava.

Stužica je svojou rozlohou a zachovalosťou prirodzených lesných komplexov na úrovni prvotného pralesa unikátna nielen na pomery Slovenska, ale aj celej Európy. Charakteristickou drevinou tohto pralesa je jedľa biela, a to i napriek tomu, že jej zastúpenie nepresahuje 30 % a v podhrebeňových partiách jej miesto vedľa dominantného buka zaberajú cenné listnáče ako jaseň, brest a predovšetkým javor. Svojou typickou dlhovekosťou, ktorá môže dosiahnuť až 500 rokov, sa právom označuje za kráľovnú tohto lesa. Najstaršia, takmer 50 metrová stužická jedľa má vyše 300 rokov a obvod 518 cm. Tento nenarušený pôvodný les predstavuje ukážku toho, ako vyzerali lesy v minulosti. Všetko tu prebieha v uzavretom cykle. Dlhodobé pozorovania zaznamenali tri typické základné vývojové štádiá. Počas prvej vzostupnej etape, štádiu dorastania, dreviny intenzívne využívajú svoje rastové schopnosti. Maximálnu produkciu dreviny dosahujú v štádiu optima. V poslednej etape stromy začínajú hynúť, zásoba drevnej hmoty klesá a nastáva štádium rozpadu.

Ekologické a biologické podmienky, stabilita ekosystému a výmera územia – to všetko vytvára predpoklady nenarušeného priebehu vývojového cyklu. Územie je bohaté na rastlinné a živočíšne druhy. Inventarizačné výskumy hovoria o prítomnosti takmer 500 druhov húb, z ktorých mnohé sú vzácne a ohrozené. Priaznivé podmienky územia (veľká vzdialenosť od zdrojov znečisťovania ovzdušia, pôvodné a prirodzené lesné porasty, zachovanie starých drevín) pre svoj život využilo 105 známych druhov lišajníkov, takmer 30 z nich je kriticky ohrozených. O hodnote územia vypovedá aj prítomnosť viac ako 190 druhov machorastov a 354 druhov vyšších rastlín, z ktorých sa mnohé radia k východokarpatským endemitom (fialka dácka, hadomor ružový, zvonček jedľový, klinček nakopený, čermeľ Herbichov a pod.). Územie si zaslúži pozornosť a ochranu aj z hľadiska prítomnosti zoogeograficky, ekologicky a vedecky významných druhov bezstavovcov. Najpočetnejšou triedou stavovcov sú tu vtáky, z ktorých väčšina patrí medzi ohrozené druhy. Staré porasty vytvorili vhodné podmienky pre dutinových hniezdičov (napr. ďateľ bielochrbtý, tesár čierny, muchárik bielokrký, holub plúžik apod.). K vzácnym hniezdičom patrí aj sova dlhochvostá, ďubník trojprstý, labtuška vrchovská. Doteraz tam bolo zistených 48 druhov vtákov. Chránené územie je obľúbeným stanovišťom jeleňa obyčajného, svine divej. Celoročne sa tu vyskytuje vlk dravý, medveď hnedý, rys ostrovid a vydra riečna.

Ochrana stužického pralesa má dlhú tradíciu. Už na konci 19. storočia uhorská akadémia vied za účelom ochrany reprezentatívnych lesov navrhla na ochranu sieť rezervácií po celom Uhorsku. Jednou z nich bola rezervácia medzi Kremencom a Veľkou Rawkou (Poľsko) na ochranu bukových lesov. Vyhlásená bola v roku 1908 pod názvom „Stužica – Jasan“ na výmere 331,8 ha. Zásluhou prof. Zlatníka bola v roku 1938 rozšírená na 560 ha. Po pripadnutí bývalej Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu sa celá rezervácia stala súčasťou dnešnej Ukrajiny. Po druhej svetovej vojne slovenská časť Stužice ostala bez zákonnej ochrany. Prof. Zlatník ju už v roku 1947 navrhol na vyhlásenie za rezerváciu. Stalo sa tak až v roku 1965. Lesný komplex nadväzuje na priľahlé chránené územia na Ukrajine a v susednom Poľsku ako súčasť trilaterálnej biosférickej rezervácie Východné Karpaty. Zároveň toto územie bolo v roku 1998 ocenené Radou Európy prestížnym Európskym diplomom.

Havešová
Územie tejto sublokality je totožné s území národnej prírodnej rezervácie Havešová s výmerou 171,32 ha v nadmorskej výške od 440 do 741 m n.m.. Nachádza sa v orografickej oblasti Polonín, v celku Bukovské vrchy a oddiele Nastaz. Dominujú v nej spoločenstvá patriace do bukového lesného vegetačného stupňa. Bukový prales Havešová sa vyznačuje najvyššou kvalitovou štruktúrou zo všetkých pralesov Slovenska. Má relatívne vyrovnané ekologické podmienky, čo pri svojej vysokej ekologickej stabilite a výmere vytvára predpoklad nenarušeného priebehu jeho vývojového cyklu. Takýto prírodný les s charakterom pralesa je posledným objektom, kde môžeme ešte preniknúť k samotnej podstate zákonite prebiehajúcich procesov lesných ekosystémov.

V prírodnom lese prebieha všetko v uzavretom cykle. Na základe dlhodobých pozorovaní sa zistilo, že v rámci jedného vývojového cyklu môžeme rozlišovať tri typické základné vývojové štádia: štádium dorastania – vzostupná etapa, pri ktorej dreviny intenzívne využívajú svoje rastové schopnosti, štádium optima – pri ktorej sa dosahuje maximálna produkcia
štádium rozpadu – stromy začínajú hynúť, zásoba drevnej hmoty klesá. Cenným poznatkom zisteným v NPR Havešová je fakt, že jednotlivé štádia vývojového cyklu sa striedajú na malých plochách (8-16 árov). Vzájomným ovplyvňovaním stromov dochádza k tomu, že rovnako vyzerajúce stromy môžu mať vekový rozdiel 50-70 rokov, prirodzene vytvárajú 2-3 vrstvy nad sebou. Cely vývojový cyklus trvá 230-250 rokov, pričom zásoba dreva na ploche kolíše o 30%. Ak rátame s priemernou zásobou 600 m3/ha, tak pri zmeraní všetkých stromov v Havešovej by sme napočítali viac ako 100 000 m3. Priemerný vek hornej hranice fyzického veku je 240-250 rokov, pričom objemový prírastok kulminuje vo veku 200-220 rokov.

Rožok
Rozlohou najmenšia sublokalita je súčasťou NP Poloniny a rovnomennej národnej prírodnej rezervácie. Jej nárazníková zóna sa dotýka štátnej hranice medzi Slovenskom a Ukrajinou. Územie sa rozprestiera vo výške 500 – 790 m n.m. V lokalite prevažuje takmer čistý bukový prales vyznačujúci sa premenlivou štruktúrou z hľadiska výšky a priemeru kmeňa. Najväčšia časť lesov rezervácie je vo vývojovom štádiu dorastania a optima. Pôdy bohaté na humus vytvárajú podmienky pre jeden z najproduktívnejších bukových lesov na území Slovenska so zásobou dreva ž 1 029 m3 na hektár.

Vihorlat
Vihorlat predstavuje rozsiahly komplex bukových pralesov, ktorý sa tiahne pozdĺž oblúka hlavného hrebeňa Vihorlatských vrchov severne od jazera Morské oko. Zahŕňa vrchol Vihorlatu a časť Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat až po vrch Fedkov. Komplex má výškové rozpätie 630 – 1 076 m n.m. Bukové lesy rezervácie majú dobrý zdravotný stav. Sú charakteristické dominanciou buka lesného, absenciou smreka obyčajného a nízkym zastúpením jedle bielej, javora horského a jaseňa štíhleho. Výnimkou nie sú 240  ročné a staršie exempláre buka. Celý vývojový cyklus v tomto pralese trvá 220 – 230 rokov.